Do výkladov bývalej administratívnej budovy Elektrární pribudli plagáty s príbehmi ľudí, ktorí v tejto budove dlhé roky pôsobili. Prázdna budova žije teraz spomienkami a onedlho začne písať opäť nové životné príbehy…
PRÍBEHY ĽUDÍ, KTORÍ V MESTSKOM BLOKU ELEKTRÁRNE
STRÁVILI ČASŤ ŽIVOTA
Stretnutia v čase
Moje stretnutia v čase sú stretnutiami s človekom a jeho dielom v priebehu niekoľkých desaťročí. Architekt Ferdinand Čapka projektoval útulný rodinný dom v Rajeckých Tepliciach, v ktorom som prežil detstvo. Naše rodiny sa poznali. Ako študent som ho stretával v uliciach Žiliny a zaujímal som sa o jeho tvorbu. Netušil som, že pôsobivá budova SSE v centre mesta, ktorú navrhol, sa stane mojím pracoviskom. Po nastúpení do práce v SSE som prešiel viacerými odbormi od projektov cez prevádzku, investície až po informatiku. Za 36 rokov praxe som dôverne spoznal rôzne časti funkčne výborne postavenej budovy. Moderné okná so žalúziami, vhodná svetelnosť a iné účelné a estetické prvky interiéru vytvárali príjemné pracovné prostredie. V roku 1974, pri budovaní výpočtového strediska, sme objavili nečakané. Museli sme zistiť, či má podlaha požadovanú nosnosť pre inštaláciu technického zariadenia. Boli potrebné sondy do pilierov a podlahy až po odokrytie stavebného armovacieho železa. A tu sa ukázalo, že budova je postavená mimoriadne kvalitne, statika vyhovuje na oveľa vyššiu záťaž, než sme potrebovali. Celá stavba je konštruovaná v tom čase neobvykle modernou technológiou železobetónového skeletu a vnútorné priečky sú len výmurovky na oddeľovanie jednotlivých miestností. Preto sme aj 120 m2 podlahovej plochy, potrebnej pre výpočtové stredisko, svojpomocne vybudovali za 5 mesiacov len rozobratím priečok (namiesto plánovaného času výstavby 2,5 roka!). Často sme v duchu ďakovali skvelému architektovi, ktorý nám uľahčil prácu. V literatúre sa uvádza, že prvá železobetónová budova bola postavená v Prahe vraj až v roku 1946, ale budova od architekta Čapku a staviteľa Bednárika bola dokončená už v roku 1942. To by znamenalo, že je to prvá stavba zo železobetónového skeletu v rámci ČSR! A iste prvá na Slovensku. V neskorších rokoch si výpočtové technológie vyžadovali káblové prepojenia do každej kancelárie a s úžasom sme zistili, že popri železobetónových nosníkoch architekt Čapka dal predvídavo vybudovať káblové kanály ako rezervu do budúcnosti. Ešte raz vďaka, pán architekt! Na budovu odporúčam umiestniť pamätnú tabuľu Ing. arch. Čapkovi a Ing. Bednárikovi, aby sa tieto významné kultúrne informácie dozvedela aj žilinská verejnosť.
Ing. Marián Ziman
viac ako 36 rokov pracoval v Elektrárňach
Keď tak premýšľam, budova Elektrární je rovnako stará ako ja. Keď som mal 18 rokov a Elektrárne som navštevoval ako učeň energetického učilišťa, stále bola, nielen odbornou verejnosťou, považovaná za najmodernejšiu budovu v širokom okolí s nadčasovým vzhľadom minimálne 50 rokov popredu. Podstatná časť administratívnej budovy bola riešená veľmi veľkoryso na tú dobu. Na pracovisku mal každý svoje súkromie a zároveň aj reprezentatívny priestor na pracovné stretnutia. Musím upozorniť, že byť zamestnancom Elektrární bola veľká spoločenská prestíž a po skončení štúdií som sa aj ja zaradil medzi hrdých pracovníkov v tomto podniku. Pôsobil som aj priamo v administratívnej budove, ktorá sa v súčasnosti rekonštruuje. Možnosť pracovať v centre mesta sme vnímali ako veľkú hodnotu. V blízkosti sa nachádza železničná stanica, autobusová prímestská doprava, MHD, úrady, obchodná sieť, reštaurácie a kaviarne. Mali sme vlastné zdravotné stredisko, praktického lekára na pracovný úväzok a zubnú ambulanciu. Lokalita bola pritom tichá a okolie príjemné. Moja manželka pracovala tiež v centre mesta a na roky strávené v zamestnaní spomíname obaja s láskou.
Ing. Eduard Baránek
Bol zamestnancom Stredoslovenskej energetiky 42 rokov.
Pán Baránek sa počas svojej kariéry vypracoval v SSE z pozície montéra až na pozíciu manažéra obchodu s elektrickou energiou. Inžinierske štúdium absolvoval popri zamestnaní a istú dobu pracoval v Elektrárňach aj ako vedúci odboru personálnej práce a námestník podnikového riaditeľa. Budovu Elektrární vnímal ako miesto s príjemnou pracovnou atmosférou, ku ktorej významne prispela úcta a rešpekt, ktoré boli samozrejmou súčasťou firemnej kultúry tohto podniku.
Napriek tomu, že dnes už nebývam v Žiline, vždy, keď ju navštívim, nevynechám pohľad na okná budovy Elektrární na bývalej Ulici 28. októbra, dnes Ulica republiky. Dnes je to už schátralá budova, ale v čase, keď som sa v nej narodila, bola obývateľná a jedným z množstva obyvateľov bola aj naša rodina. Môj otec, dpt. Rudolf Knoško, bol okresný správca SSE v Dolnom Kubíne a po ich zrušení bol preložený do SSE Žilina a pridelili mu byt na 1. poschodí v budove Elektrární na bývalej Ul. 28. októbra, dnes Ul. republiky. Po nejakom čase otcovho pôsobenia v žilinskom závode SSE som sa jedného dňa priamo v spomínanom byte narodila ako druhé dieťa v rodine. Odvtedy, celkom 25 mojich rokov, som prežila v tomto byte. Môj otec po celoživotnom pôsobení v SSE, ktoré trvalo 50 rokov, odišiel do zaslúženého dôchodku a z bytu sme sa museli vysťahovať. Bývanie v tomto byte malo svoje výhody aj nevýhody. Napr. z domu sme museli vychádzať cez niektorú z dvoch vrátnic a často s otázkou nového vrátnika „kto ste a kam idete?“ Výhodou bola napr. skutočnosť, že dvor bol uzatvorený a ako malé deti sme sa mohli len poobede (po pracovnej dobe v SSE) hrať, bicyklovať a ináč šantiť. Keď nebolo dobré počasie, z okien nášho bytu, ktoré smerovali do dvora, sme mohli nakúkať do ciachovne alebo do kancelárií SSE. Vďaka jednému z otcových koníčkov, ktorým bolo fotografovanie, máme niekoľko obrázkov, ktoré zachytávajú pohľady na vtedajšie prostredie. Nedá sa nespomenúť tiež krásny mohutný gaštan na dvore Elekrárne a miniatúrna záhradka, ktorá bola v jednom období medzi „naším domom“ a dnešnou budovou Považskej galérie. Bola tam namontovaná dokonca aj detská hojdačka, čo sme samozrejme s bratom občas využili. Veľkou výhodou tiež bolo otcove blízke pracovisko, cesta do práce mu predstavovala len prechod cez dvor do hlavnej budovy. Aj mama pracovala neďaleko, a to „len za rohom nášho domu“. Výhodou dobre situovaného „nášho domu“ v centre Žiliny bolo aj to, že ja i brat sme mali blízko nielen do školy, ale aj do mesta. Museli sme síce obchádzať celý dom z obidvoch strán a prejsť cez prísne strážené vrátnice, ale hneď sme boli v centre mesta. Dnes, keď som už aj ja na dôchodku, len s nostalgiou občas hľadím do okien „nášho domu“ a spomínam na roky strávené za týmito oknami a na dobrých susedov (Walterovci, Hofmannovci a Bielikovci). Súčasným kamarátkam ukazujem okno, kde som sa narodila a čudujem sa, že napriek nie najkrajšiemu pohľadu mi závidia toto miesto v centre Žiliny. Ostáva mi len veriť, že po rekonštrukcii budem môcť aj naďalej pozerať do okna, za ktorým som sa narodila, prežila 25 rokov a spomínať na tam prežité chvíle.
Ing. Soňa Knošková
Keď som bol požiadaný, aby som prispel nejakou príhodou, ktorú som zažil v budove energetiky na Ulici republiky č. 5, tak som dlho rozmýšľal, ktorá časť môjho života v tejto budove by stála za zverejnenie. Preto bolo moje rozmýšľanie také dlhé, lebo som v tejto budove prežil bez troch mesiacov štyridsať rokov. Keby som bol vydržal pracovať do odchodu do dôchodku, t. j. 62 rokov, bol by som asi zamestnancom energetiky, ktorý bol tak dlho v jednej firme alebo bol verný jednému zamestnávateľovi. Ťažko mi je vyberať nejakú príhodu, ktorú by som mal zverejniť. Veď sami musíte uznať, že za tie roky strávené v tejto budove sa muselo za ten čas udiať mnoho vecí, mnoho zmien, lebo sa vymenila skoro jedna generácia zamestnancov, s ktorými som strávil pracovný čas v tejto budove. Ale predsa by som mal nie jednu, ale tri príbehy, ktoré sú späté s časťou môjho života stráveného v energetike a ktoré si myslím, že nová generácia energetikov ani nevie.
Prvý príbeh nie je ešte zo zamestnania, ale je spätý s touto budovou. Málokto vie, že v Žiline bývali v uliciach Žiliny preteky na motorkách, ktoré zhodou okolností viedli aj po Ulici 28.októbra. Takto bola pomenovaná Ulica republiky v tom čase, keď som mal asi šesť alebo sedem rokov. Stál som so svojím strýkom pred budovou a keď ma preteky už prestali baviť, začal som sa zaujímať, čo je asi za dverami tejto budovy. Môj záujem zbadal vtedy vrátnik, resp. člen ZS, čo v tom čase bola závodná stráž s páskou na rukáve uniformy. Dali sme sa do reči, zaujímal som sa, čo sa tam vyrába a tak podobne. Bol som taký smelý, že som ho požiadal, či by ma nepustil pozrieť do budovy. Na jeho slová nikdy nezabudnem, lebo
sa mi stali osudnými. Boli asi v tomto znení: Na to máš mládenec ešte čas, aby si chodil do roboty do tejto budovy. Keď budeš veľký, skončíš školu, možno tu budeš raz robiť, ale sa musíš dobre učiť. Jeho slová sa mi stali osudnými a splnili sa na sto percent. Preto som musel tento príbeh spomenúť, lebo je tiež spätý s touto budovou.
Druhý príbeh, ktorý by som rád spomenul, nie je už pre mňa taký príjemný ako ten prvý. Je spojený s mojím úrazom, ktorý sa mi stal v tejto budove v roku 1970. Hrával so vtedy v Žiline futbal. Bol som členom ligového mužstva Jednota, resp. ZVL Žilina. Bolo to 5. januára, keď sa začala jarná príprava mužstva a išiel som na prvý tréning okolo deviatej doobeda z budovy na štadión. Na nešťastie som vo dverách pri vrátnici stretol môjho spoluhráča Alberta Rusnáka. Ten mi povedal, že tréning sa prekladá o hodinu, a tak som sa vrátil do budovy. Nešiel som na svoje pracovisko, ale zastavil som sa na treťom poschodí, kde pracovali moji kolegovia Jozef Černý a Jozef Gamboš. Bolo to v umyvárni pred toaletami vedľa výťahu, kde bolo okienko do výťahovej šachty. Jeden kolega išiel výťahom pre nejaké náradie a druhý na mňa zavolal, aby som zavolal cez výťahovú šachtu naňho, aby doniesol ešte nejaké kliešte. Neuvedomil som si, čo sa stane, keď to okienko otvorím. Okienko bolo na strane výťahovej šachty, kde sa pohybovalo závažie výťahu. A vtedy sa to stalo. Otvoril som okienko, nahol som sa do šachty, v tom niekto privolal výťah a závažie mi pritlačilo hlavu o parapet okienka. Pamätal so si už len to, ako so zakričal a stratil som vedomie. Ostatné viem už len z rozprávania zamestnancov, ako ma ratovali. V nemocnici som sa prebral z bezvedomia okolo deviatej hodiny večer. Takže na to, ako to bolo hrozné, tak to dobre skončilo. Keby som bol dal hlavu ďalej do šachty, tak by som bol asi bez nej. Odležal som si skoro mesiac v nemocnici a doma som bol v ošetrení asi do konca apríla. Po doliečení som v máji nastúpil do zamestnania. Čo k tomu dodať. Asi toľko, že dodnes oslavujem dvoje narodeniny. Jedny 5. januára a druhé, tie pravé 5. februára.
A tretí príbeh, ktorý si stále pripomínam, je spojený s požiarom v budove. Neviem už rok, v ktorom sa to stalo, ale bolo to z 30. apríla na1. mája v noci okolo štvrtej hodiny nad ránom, keď ma vrátnik telefónom zobudil, že v budove na 4. poschodí v priestoroch milície horí. Ale poďme po poriadku. Bol som členom ĽM, ktoré boli pri SSE š.p. Vtedy to bola povinnosť väčších firiem mať milície. Boli sme vedení ako Práporné obväzište, t. j. zdravotníci a druhá časť tvorila pri cvičeniach stráž Veliteľského stanovišťa. Takže žiadni bojovníci, ako si to niektorí zamestnanci o nás mysleli. Hrali sme sa len na vojakov. Poobede sme sa stretli v priestoroch na 4. poschodí, kde sme mali dve miestnosti. V tom čase to bola povinnosť milicionárov, ktorí mali strážiť pred 1. májom podnik, aby sa tam počas noci nič mimoriadne nestalo. Zároveň sme mali prípravu na účasť v prvomájovom sprievode. Len na pripomienku pre mladšie ročníky, členovia ĽM v parádnych uniformách tvorili čelo sprievodu. V miestnosti sme mali staršie rádio, ktoré malo ešte elektrónkové lampy. Bola to akási kombinácia rádia a gramofónu. Tvorilo časť nábytku v miestnosti. Nikdy sme toto rádio nezapínali a neviem, či vôbec hralo. Sedel vedľa neho jeden kolega, ktorý sa ako tak vyznal v rádiách a niečo s ním manipuloval. Po upozornení, aby to nechal tak a venoval sa tomu, čo sa dialo v miestnosti, asi ho zle vypol a bolo aj po našom odchode zapnuté. Neviem, prečo v priestoroch nebola určená služba, ktorá mala v úvodzovkách strážiť budovu. Vrátnika na požiar upozornil jeden obyvateľ z bytu oproti elektrárňam. Ja som vtedy býval na Štefánikovej ulici nad lekármi, takže som bol veľmi rýchlo v budove. Keby boli mali hydranty o dva metre dlhšie hadice, bol by som možno ten požiar uhasil aj sám. Ale hneď som vrátnika upozornil na to, aby volal hasičov. Keď som prišiel pred dvere milície, vôbec som si neuvedomil, čo sa stane, keď otvorím dvere, Keď so otvoril dvere, oheň dostal vzduch, ešte viacej začal horieť. Ja som mal opálené obočie a ruky. Keď som začal striekať z hydrantu do miestnosti vodu, valil sa čierny dym, ktorého som sa nadýchal. Ale vtedy tam už boli hasiči a ja som odišiel na vrátnicu. Sedel som
na vrátnici a prišlo mi zle od toho dymu. Lekár zo sanitky, ktorá tam bola, ma zobral na pozorovanie do nemocnice. Takže namiesto prvomájovej oslavy bolo ležanie v nemocnici. Ale našťastie len doobeda. Na obed som už bol v budove a oslavoval som s kolegami 1. máj. Obočie dorástlo a ostali len spomienky na výročie oslobodenia Žiliny. Ak si dobre spomínam, tak Žilina bola oslobodená 30. apríla.
Čo dodať na záver môjho spomínania? Keby som mal hovoriť o tom, čo som v tejto budove prežil, zhrniem to do jednej vety, ktorú hovorím dosť často: Keby som bol za ten čas napísal aspoň desať viet, čo som v tom dni zažil, bol by z toho poriadny román. Škoda, že som tak neurobil. A budova? Na budovu budem spomínať len v dobrom, tak ako budem spomínať na energetiku. Prečo? V tejto budove som prežil jednu etapu môjho života a bola mi ako domovom. Dala mi prácu, dala prácu mojej manželke, dala prácu mojej dcére a synovi. Vďaka tejto budove mám to, čo mám teraz a čo som dosiahol. Dovolila mi dokončiť strednú školu, umožnila mi vyštudovať vysokú školu. Tak čo si ešte môžem viac priať? Preto želám tejto budove len to najlepšie. Nech už bude v nej čokoľvek po rekonštrukcii a bude slúžiť na to, na čo bola vybudovaná. Nech poslúži ešte mnohým generáciám tak, ako poslúžila mne.
Ing. Milan Ďubek
v budove Elektrární pracoval takmer 40 rokov
Slnečný deň, nedeľná prechádzka s rodičmi a so sestrou, prechádzame okolo veľkých presklených výkladov, krásna budova s nádherným nadkrytým vchodom pripomínajúcim obrovský šilt na čapici, postavená v rohu dvoch ulíc, to je spomienka z môjho detstva. Keď som končila strednú školu, chcela som ísť pracovať k počítaču. Dozvedela som sa, že v Elektrárňach v Žiline majú spustiť počítačovú prevádzku. Pri nástupe som vchádzala do budovy Elektrární, do budovy, ktorá mi zostala v pamäti z detstva. Spoznala som mnohých ľudí, ktorí boli hrdí, že môžu pracovať v Elektrárňach, v budove, na ktorej im záležalo, ktorá bola ich srdcovou záležitosťou, v úžasnej budove stojacej v centre všetkých udalostí.
Eva Daneková, pracovala v Elektrárňach takmer 40 rokov
Môj otec Gejza Walter pracoval v energetike – žilinských Elektrárňach celý svoj pracovný život, istý čas po vojne aj ako okresný správca, a to až do jeho odchodu do dôchodku. A podľa zaužívaného sloganu „jablko nepadá ďaleko od stromu“, aj ja som pokračoval v jeho šľapajách. Vyštudoval som elektrotechnickú priemyslovku a po maturite som nastúpil do zamestnania tiež v energetike. Postupne som pracoval vo vodných elektrárňach Sučany, Lipovec a Hričov v smenovej prevádzke súhrnne 19 rokov. Potom som využil možnosť zamestnať sa na technickom odbore priamo v budove Elektrární – sídle riaditeľstva Stredoslovenských energetických závodov (SSE) – neskôr Stredoslovenskej energetiky, kde som pracoval od roku 1978 až do odchodu na dôchodok v r. 2002. Areál Elektrární teda dôverne poznám nielen ako zamestnanec energetiky, ale aj preto, že sme v objekte Elektrární predtým aj bývali a domov sme chodili cez prednú alebo zadnú elektrárenskú vrátnicu, lebo do domu nebol a doteraz nie je vchod priamo z ulice. V novopostavenom uzavretom elektrárenskom komplexe bolo vtedy aj niekoľko ďalších firemných bytov, ale tiež len s prístupom z dvora, teda cez vrátnicu. Tie byty boli ale neskôr uvoľnené pre prevádzkové potreby energetiky a keď som potom v Elektrárňach pracoval, v priestoroch jedného z nich sa nachádzala aj naša kancelária a boli tam ešte zachované aj pôvodné časti bytu, ako napríklad chodbové vstavané skrine alebo celozasklené vchodové dvere do niektorých miestností. Náš byt bol ale na prvom poschodí domu na ľavej strane priloženej historickej fotografie, ktorý existoval ešte pred výstavbou elektrárenskej budovy, na vtedajšej ulici 28. októbra, teraz ulica Republiky, kde sa naša rodina nasťahovala v priebehu druhej svetovej vojny, keď som mal necelé tri roky. Bol som vtedy ešte malé dieťa, ale na pár zážitkov z vojny sa pamätám. Pre prípad leteckých náletov sme mali v pivnici domu pripravený a zariadený úkryt aj s potravinami a možnosťou núdzového spania, ale keď pred koncom vojny došlo k skutočným náletom na Žilinu, pri sirénami ohlásených leteckých poplachoch sme sa skrývali v suterénnych priestoroch vtedy už postavenej budovy Elektrární spoločne so zamestnancami. Je mi ľúto, že tento dom bude pri rekonštrukcii elektrárenského areálu – t. č. už národnej kultúrnej pamiatky odstránený, ale chápem, keďže sa nejedná o pamiatkovo chránenú stavbu, že staré musí ustúpiť modernej dobe. Dúfam len, že sa víťazný projekt a jeho realizovaná podoba bude obyvateľom ale aj návštevníkom Žiliny páčiť.
Egon Walter, v detstve žil v mestskom bloku Elektrárne a pracoval v SSE 24 rokov
Žilina – mesto – srdce Považia, mesto – bytosť, ktorá je domovom ľudí po stáročia, v jej uličkách sa odzrkadľujú dávne deje, leží ukrytá história a kypí v nej súčasný život… Na pulze jeho dní ležia budovy v ktorých sa zachytil čas… Jedna z nich sú „Elektrárne”. Ešte na základnej škole sa mi dostala do rúk básnická zbierka takpovediac dvorného básnika a obdivovateľa Žiliny Jána Frátrika, z ktorého lásky k tomuto mestu zbierka vznikla. Útla knižočka a predsa – najväčším prekvapením pre mňa, ako takmer ešte dieťa, bolo to, že básne velebili mesto aj skrze jeho jednotlivé budovy. A tak vo mne tento zrodený cit zostal, vyrástla som v lokálpatriota a mesto úplne samozrejme pre mňa tvoria práve budovy a domy – bytosti, ktoré tu žijú s nami, zdieľajú naše osudy, prežívame spolu kolotoč všedných i sviatočných dní. Čas bežal a ja som pred tridsiatimi rokmi nastúpila do zamestnania v „Elektrárňach” a dlhé roky som mala pracovisko v tejto nevšednej budove. Vstúpite dnu o privíta vás onen povestný Genius loci. Je tu, jeho tvorivosť, energia a sila tých, ktorí tu pobudli, aby vytvárali niečo hodnotné pre prítomnosť i budúcnosť. Budova, ktorá bola srdcom energetiky, jej sila sa vlievala do celého kraja, zažínala svetlá, rozbiehala projekty. Energia, bez ktorej niet dneška ani zajtrajška a budova Elektrární ako hlavný stan jej existencie… Žiť v tejto budove, bolo, ako žiť priamo s mestom v centre jeho diania, ako prežívať všetko, čo sa v ňom deje nesprostredkovane, ale priamo byť jeho súčasťou. Žiť v nej znamenalo nemusieť sa do mesta chystať, nemusieť hľadať čas, aby som videla to i ono, nemusieť čakať na udalosti a akciu, či prežiť bežný deň v meste – stačilo jednoducho byť. Vyjsť z budovy, keď sa zmráka, prejsť sa v chládku ulíc za horúcich letných dní, počuť zvony ako volajú k nedeľnému obedu, mať na skok čaro stredovekých dní, trhov, či vianočnej atmosféry. Aj pri ceste za povinnosťami môcť vnímať srdce mesta, počuť spev pouličných umelcov, či len tak cítiť ako žije mesto. Keď vám je niekde dobre i váš život je dobrý – môj život v tejto budove bol dobrý, prežitý v centre niečoho, čo vám dáva pocit obohatenia, pocit úplnosti a bezpečia.
JUDr. Magdaléna BLEYOVÁ
V budove Elektrární pracovala viac ako 25 rokov
Nesporné, že popri kľúčovom význame, ktorý mali Stredoslovenské energetické závody Žilina už od svojho vzniku na formovaní a budovaní celej energetiky Slovenska, je treba spomenúť, že spoločnosť dala súčasne v 70. rokoch minulého storočia tvorivý priestor pre výstavbu a dostavbu aj v tom čase svojim teplárenským závodom v Martine, Žiline a neskôr v 80. rokoch aj vo Zvolene. Myšlienky o rozvoji týchto teplární sa rodili práve v tejto prekrásnej a jedinečnej historickej budove, kde útvar výroby energií a rozvoja teplárenstva mal svoje neodmysliteľné miesto až do času, kedy SSE, š.p., boli transformované na štyri samostatné akciové spoločnosti. S odstupom času sa mi natíska do mysle nostalgia, ktorej sa jednoducho neubránim. V pamäti sa premietajú ľudia múdri, vysoko odborne vzdelaní a skúsení, ktorí v tých časoch nám mladším medzi múrmi „Stredoslovenských elektrární“ postupne, ako to v živote chodí, odovzdávali štafetu. Je teraz už len na nás, ako s tým vieme naložiť a zároveň aj dohliadnuť na to, aby pamätné kontúry bývalej Stredoslovenskej energetiky neboli z histórie vymazané.
Ing. Juraj KRÁLIK, bývalý zamestnanec SSE, š.p., Ža (1983 až 2001),
bývalý zamestnanec Žilinskej teplárenskej, a.s. (2001 až 2010).
„Je dôležité mať pamäť, hlavne pre tých, čo prídu po nás.”
Anton ŠULÍK, riaditeľ Mestského divadla Žilina
